Lúčnica Chorus, Slovak Sinfonietta Žilina – Alexander Albrecht, Peter Martinček

12.0015.00

Vymazať
Katalógové číslo: 054 Kategórie:

Popis

Alexander Albrecht

Missa in C

pre zbor, sláčikový orchester a organ (1903)

Alexander Albrecht (1885 – 1958) sa svojou skladateľskou tvorbou, ktorou sa zaoberal počas takmer šesťdesiatich rokov svojho života, ako aj svojím dirigentským umením, ktorému sa venoval najmä ako kapelník bratislavského Cirkevného hudobného spolku (od roku 1921), stal kľúčovou osobnosťou bratislavského hudobného života v prvej polovici 20. storočia. Jeho študentský i profesionálny život sa odohrával najmä v Bratislave, ktorá prešla v 20. storočí prudkými politickými i národnostnými metamorfózami.

Konvolút zo začiatku 20. storočia obsahuje aj Albrechtovu juvenilnú skladbu, ktorá patrí k jeho najranejším vokálno-symfonickým dielam. Je to Missa in C, ktorú skomponoval ako gymnazista Kráľovského maďarského katolíckeho gymnázia pri Klariskách pre miešaný zbor, sláčikový súbor a organ. K zvyklostiam gymnázia patrila aj skutočnosť, že hudobne najzdatnejší študent obsluhoval počas spoločných bohoslužieb organ; pred Albrechtom túto funkciu zastával Béla Bartók, pred Bartókom zasa Ernő Dohnányi.

Albrechtovo dielo z vyšších ročníkov gymnázia napokon na konci školského roku 1903 predviedli študenti pod taktovkou profesora W. Kraussa, pričom za organovým pultom sedel samotný autor. Albrecht ako gymnazista skomponoval viacero pozoruhodných piesní i komorných a klavírnych skladieb, ale ako ukážka jeho kompozičnej vyspelosti pri skúškach na budapeštiansku akadémiu poslúžila azda práve táto omša.

Na tento svoj najväčší spoločensko-umelecký úspech po rokoch s úsmevom spomínal aj samotný 72-ročný autor: „Cez prázdniny medzi treťou a štvrtou gymnaziálnou triedou som napísal štyri časti Omše pre zbor, sláčikové nástroje
a organ; v tom čase som bol už organistom gymnaziálneho kostola. Chýbajúce dve časti som napísal až o dva roky neskôr a celé dielo som predviedol s veľkým úspechom u mojich spolužiakov. Tí ma niesli na pleciach spôsobom triumfálneho pochodu do triedy, pri prahu sa však potkli a spadli spolu aj s oslávencom; tak som slávil vzostup a pád v tesnej následnosti jedným dychom.“

Omša teda vznikla medzi štrnástym a sedemnástym rokom života autora. Rukopis prezrádza, že najprv napísal Kyrie ako úvodnú časť Omše, po ňom záverečnú časť Agnus Dei, ktorá tvorí s Kyrie komplementárnu dvojicu a vo svojom výsledku vlastne zaokrúhľuje tektoniku diela. Nasledovala kompozícia dvojice Sanctus a Benedictus, a po dlhšej prestávke vznikla rozsiahla Gloria a ťažiskové Credo.

Albrechtova Missa in C je juvenilné dielo gymnaziálneho študenta, ktoré udivilo svoje okolie. Neobsahuje nijaké výstrednosti, ale prezrádza snahu o osvojenie si náročného umenia omšovej kompozície. Pridŕža sa konvenčných postupov a svoje zámery realizuje pomocou dostupných prostriedkov – školského organa klariského kostola (bol to nový nástroj Antona Schönhofera, uvedený do praxe 1. septembra 1895 hrou Bélu Bartóka), štvorhlasného školského zboru s veľmi skromnými tessitúrami, dvoch sólových hlasov (soprán, alt) a sláčikového orchestra, ktorý nevykračuje mimo hraníc amatérskej hry. Vyššie nároky sa kladú na sólový soprán a sólové prvé husle. Skladba neobsahuje nijaké kompozičné chyby vo vedení hlasov a pridŕža sa akademickej podoby romantickej harmónie. Obdivuhodné je pevne kánonické zhudobnenie liturgického textu a výrazový ambitus hudby. Zaujímavá je aj architektonika omše, ktorá prezrádza veľký hudobný talent. Dielo je tiež prejavom detského katolicizmu, ktorý napokon neostal konštantou Albrechtovho vedomia, ale v dospelosti prešiel mnohými metamorfózami. Ak autor nevyužil možnosti kontrapunktu, iste to bol jeho zámer – v nijakom prípade nechcel narušiť normu textovej zrozumiteľnosti ani prekročiť možnosti školského zborového spevu vo svojom gymnáziu.

– Vladimír Godár –

 

Peter Martinček van Grob

SYMFÓNIA č. 4

„In memoriam Milan Rastislav Štefánik“ pre sólový ženský hlas, zbor a orchester

Slovenský hudobný skladateľ a pedagóg vyrastal v umelecky i intelektuálne podnetnom prostredí. Jeho otec Dušan Martinček (1936 – 2006) bol známym skladateľom a vysokoškolským pedagógom. Matka Magda Martinčeková pôsobila ako profesorka spevu. Strýkovia Petra Martinčeka – režisér Miloš Pietor (1933 – 1991) a fotograf Martin Martinček (1913 – 2004) – patria tiež medzi známe osobnosti slovenskej kultúry. Skladateľova teta, Ester Šimerová-Martinčeková (1909 – 2005), býva často označovaná aj ako „prvá dáma slovenského výtvarného neba“. Skladateľský talent, ktorý sa u Petra Martinčeka prejavoval od detstva, usmerňoval neskôr Juraj Pospíšil na Konzervatóriu a Dezider Kardoš na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V roku 1986 skladateľ absolvoval umeleckú stáž na Accademia Chigiana v Siene u popredného talianského skladateľa Franca Donatoniho. Okrem kompozičnej činnosti, za ktorú získal viaceré významné domáce i zahraničné ocenenia, pôsobil Peter Martinček – podobne ako jeho otec – aj ako pedagóg kompozície a teoretických predmetov na Konzervatóriu i na VŠMU v Bratislave. Jeho hudba zaznela na koncertoch doma i v zahraničí, vrátane USA, Kanady a prestížnych pódií, akými sú pražské Rudolfinum či benátske Teatro La Fenice, kde bol uvedený ako prvý slovenský skladateľ. Okrem opier (video-opera-oratórium Memento získala v roku 1991 na festivale v Montreale cenu Rocky Mountain spomedzi 500 diel z celého sveta; monoopera Revelation of St. John) zarezonovali v poslednej dobe aj v medzinárodnom kontexte Martinčekove symfónie (Symfónia č. 2 „The second Touch – Largo“, Symfónia č. 3 „Benátska“).

Kontext vzniku Symfónie č. 4 „In me- moriam M. R. Štefánik“ pre soprán, zbor
a orchester skladateľ opísal nasledovne: „Už od malička som bol mojím starým otcom – architektom – vedený k osobnosti generála Milana Rastislava Štefánika. On chcel, aby som si uvedomil jeho veľký význam v našich dejinách. Pri našich spoločných prechádzkach Bratislavou vždy podotkol, že práve kráčame po Štefánikovej ulici a ja som vtedy nechápal, prečo v názve stálo Ulica Obrancov mieru. Stále mi unikal dôvod, prečo je Milan Rastislav Štefánik v našich dejinách zamlčiavaný. Až neskôr som, samozrejme, pochopil… Po roku 1989 sa, ako vieme, začalo všetko pomaly vyjasňovať. Moje predsavzatie napísať skladbu a vzdať tak úctu jednej z najväčších osobností, vo mne dozrievalo dlho a bola to ťažká úloha. No keď som v roku 2013 svoju 4. symfóniu napokon dopísal, venoval som ju 95. výročiu tragického úmrtia úžasného človeka, vedca, politika a vizionára. Posielam mu ju do nášho ,nekonečného‘ veľkého neba s ,Vtáčím spevom‘ a odkazom Invictus.“

Základ libreta Symfónie č. 4, ktoré si skladateľ skoncipoval sám, tvoria dve básne. Invictus (Neporazený) je báseň anglického viktoriánskeho básnika Williama Ernesta Henleyho (1849 – 1903) z roku 1875, ktorá sa stala vyjadrením nádeje a vzdoru proti osudu. V roku 1941 ju v jednom zo svojich prejavov parafrázoval britský ministerský predseda Winston Churchill, patrila tiež medzi obľúbené básne bojovníka proti apartheidu Nelsona Mandelu. Fragmenty Henleyho poézie prednášané zborom
(v prvej časti „Na tomto mieste hnevu a sĺz…“, „Nie je dôležité, aká je šanca na slobodu…“, „Ďakujem Bohu, pokiaľ nejaký je…“) uvádzajú v symfónii sólo na text básne Guillauma Apollinaira Un oiseau chante (Vták spieva), ktorej zhudobnenie je dedikované známej slovenskej mezzosopranistke Jane Kurucovej. Použitie sugestívnych obrazov a metafor z Apollinairovej poézie stavajúcich do kontrastu „nebeský vtáčí spev“ a svetskú krutosť má v diele venovanom Štefánikovi rovnako symbolický význam ako Henleyho text – je odkazom na francúzsku kultúru, ako aj tragické udalosti Prvej svetovej vojny, ktorých sa Apollinaire osobne zúčastnil. Kompozíciu, v ktorej sa organicky spája Martinčekov dlhodobý záujem o vokálne médium s jeho ambíciami symfonika z posledných rokov, možno skladateľskou poetikou zaradiť do línie, ktorá býva v kontexte postmoderny v hudbe niekedy vágne označovaná aj ako tzv. „holy minimalism“ („posvätný minimalizmus“). Medzi hudobné charakteristiky tohto kompozičného smerovania, spájaného s menami ako Arvo Pärt či Henryk Górecki, patrí okrem iného zámerná redukcia hudobného materiálu, repetitívnosť a symbolické používanie hudobných nástrojov (zvony, harfa asociujúce „sacrum“). Aj na základe týchto spoločných znakov a niektorých špecifických kompozičných postupov (napríklad imitačného vrstvenia hlasov) možno dielo Petra Martinčeka vo viacerých ohľadoch zaradiť medzi skladby, ktoré v sebe nesú gén svetoznámej Góreckého Symfónie č. 3 „Symfónie žalo-spevov“ z roku 1976.

Premiéra Štvrtej symfónie Petra Martinčeka sa uskutočnila 11. 10. 2014 v rámci Bratislavských hudobných slávností. Dielo, v roku 2015 ocenené Cenou Jána Levosla- va Bellu, uviedol Štátny komorný orchester Žilina, Spevácky zbor Lúčnica a mezzo- sopranistka Jana Kurucová pod taktovkou francúzskeho dirigenta Jeana Bernarda Pommiera. Štátny komorný orchester Ži- lina a Spevácky zbor Lúčnica so sólistkou Evou Hornyákovou a pod taktovkou českého dirigenta Leoša Svárovského uviedli dielo aj v roku 2019 v rámci Roka Milana Rastislava Štefánika v berlínskom dóme a Dvořákovej sieni Rudolfina v Prahe.

Text bol napísaný k uvedeniu symfónie
na Mimoriadnom koncerte k Roku M. R. Štefánika 12. 9. 2019 v Slovenskej filharmónii.

– Andrej Šuba –

Ďalšie informácie

Vyberte možnosť - CD / MP3+FLAC

FLAC (High Quality Audio) + MP3 (320kbps), CD