Ján Cikker – Inštrumentálna tvorba

12.0015.00

Vymazať
Katalógové číslo: 053 Kategórie:

Popis

JÁN CIKKER (29. 7. 1911 – 21. 12. 1989) je mimoriadnou skladateľskou osobnosťou 20. storočia v celosvetovom meradle. Svedčia o tom mnohé oficiálne domáce i zahraničné uznania (Slovenská národná cena, Herderova cena Viedenskej univerzity, Medzinárodná cena UNESCO za mimoriadny prínos do svetovej hudby a i.). Mnohé z jeho opier mali veľký úspech na svetových operných pódiách. V jeho umeleckej duši pôsobilo celé univerzum záujmov, podnetov, inšpirácií, vychádzajúcich z národného a všeľudského. Práve to národné a nadnárodné tvorilo dvojjedinosť nielen celej Cikkerovej tvorby, ale aj jeho života. Emocionalita a etika v jeho diele dominovali a boli vždy vyvažované dokonalou profesionalitou. Ján Cikker vstúpil do slovenského hudobného života v čase, keď na Slovensku vznikal základ modernej slovenskej hudobnej tvorby. Ako najmladší z trojice Moyzes – Suchoň – Cikker obohatil výrazovú škálu mladej slovenskej hudby temperamnetnou a zároveň hlbokou a úprimnou emocionálnosťou. Hudobná verejnosť s veľkým záujmom prijala jeho Jarnú symfóniu op. 15, venovanú učiteľovi Vítězslavovi Novákovi, u ktorého absolvoval majstrovskú školu po ukončení štúdia na pražskom konzervatóriu. Na štúdium na tejto prestížnej hudobnej inštitúcii sa hlásil ako autor viacerých opusov, o.i. Scherza pre sláčikové kvareto, ktoré napísal ako 19-ročný. Svedčí o Cikkerovej pripravenosti na toto náročné štúdium i o zvládnutej kompozičnej technike a skladateľovej invencii. Skladba má jednoduchý rondový charakter – k úvodnému Allegru scherzandu, využívajúcemu typickú scherzovú kompozičnú techniku – transpozíciu motívu o čistú kvartu nadol, sa navracia po Triu I. Meno mosso i Triu II. Meno mosso, rubato.

V rámci konzervatoriálneho štúdia v Prahe (v triede Jaroslava Křičku) vzniklo aj Duo pre husle a violu op. 13, ktoré svojou prvou časťou (Allegro giocoso) pripomína Cikkerovu Sonatínu op. 12, č. 1. Strieda ju výrazovo bohaté Lento con molto espressione, následné rapsodické Vivo a opäť kontrastné Largo con malinconia. Záver tvorí Molto vivo vo forme trojhlasnej fúgy. Premiéru tohto diela uviedlo v r. 1949 duo Hubert Šimáček a Ladislav Hrdina v programe hudobného vysielania Čs. rozhlasu v Bratislave. Po Symfonickom prológu a Klavírnych variáciách, ktorými sa Ján Cikker rozlúčil s kompozičnou triedou prof. Křičku, vzniká Druhé sláčikové kvarteto op. 14. Jednočasťová skladba s tempovo diferencovanými plochami, invenčné, mnohotvárne dielo s gradáciami nežného lyrizmu i dramatickej výbušnosti. Premiérovo bolo naštudované Ondříčkovým kvartetom (zaznelo v živom vysielaní Pražského rozhlasu 12. júna 1936). Ďalšia študentská Cikkerova práca – rozmarné Symfonické capriccio (1936) malo premiéru v podaní Českej filharmónie pod taktovkou Pavla Dědečka. Inšpirovaný poéziou viacerých básnikov tvorí Ján Cikker kantátu Cantus filiorium op. 17, cyklus piesní O mamičke. Po Concertine pre klavír a orchester op. 20, ktoré často znelo na domácich i zahraničných pódiách, siahlo lipské vydavateľstvo Simrock. Možno ho považovať za prvé reprezentatívne koncertantné dielo slovenskej klavírnej literatúry. Premiéra Cikkerovej Slovenskej suity op. 22 bola 14. 4. 1944 (dir. Krešimír Baranovič). Päť hudobných obrázkov, plných slovenského koloritu – tento panensky čistý pohľad na svet je vsadený do širšieho kontextu ľudského života a prírody. Dielo vzniklo v priebehu dvoch mesiacov a bolo čiatočne akýmsi únikom a autorovou odpoveďou na šialenstvo vojnových udalostí, ktorých časť prežíval Ján Cikker ako frontový vojak a časť ako účastník Slovenského národného povstania. Okrem orchestrálnej verzie má Slovenská suita aj autorskú verziu pre dva klavíry. Ján Cikker ju dedikoval manželom Rudolfovi a Sylvii Macudzinskim, ktorí bezprostredne po skončení 2. sv. vojny toto dielo nahrali pre Slovenský rozhlas. Slovenská suita znela v mnohých koncertných sieňach Európy, o. i. v Prahe, Budapešti, Bukurešti, Berlíne, Belehrade, Varšave, Ljubljane. Symfonická báseň Ráno op. 24 pre veľký orchester uzatvára trilógiu O živote. Ušľachtilú zvukovú noblesu diela Spomienky op. 25, jeho meditatívny charakter a hĺbka rezonovali v publiku na celom svete, od svojho vzniku sa stali obľúbeným a často uvádzaným dielom mnohých dirigentov. Tri etudy pre klavír (Tatranské potoky) nesú na titulnom liste rukopisu autorovu dedikáciu záchranárom Tatranskej horskej služby. Virtuózne opusy s osobitou akordikou, chromatickými pasážami, tempovými zmenami sú skladateľovou poctou nádhere tatranskej prírody. Programové názvy – Potok a vánok , Čo mi potom rozprával a Potok a búrka sú inšpirované spomienkami na horské výstupy, ktoré skladateľ absolvoval už v útlej mladosti. Písal ich od januára do septembra 1954 – v dobe medzi dvomi prvými operami. Premiéra prvej – Juro Jánošík – vyvolala búrku nadšenia divákov. Týmto historickým a hrdinským hudobno – dramatickým dielom nastal v Cikkerovej tvorbe bod zlomu – jednoznačne sa tomuto žánru upísal. Juro Jánošík a Beg Bajazid akcentujú skôr to národné. Počnúc treťou operou Ján Cikker už siaha po predlohách zo svetovej literatúry. Ch. Dickens (Mr. Scrooge), L. N. Tolstoj (Vzkriesenie), R. Rolland (Hra o láske a smrti), W. Shakespeare (Coriolanus), H. von Kleist (Rozsudok), K. Mikszáth (Obliehanie Bystrice), K. Čapek (Zo života hmyzu), to sú autori, ktorých diela v Jánovi Cikkerovi vzbudili túžbu vyjadriť posolstvo humanity aj prostredníctvom svojej hudby a dopovedať to, čo by ináč ostalo nevypovedané. Deväť skladateľových opier sa dožilo vyše 100 inscenácií a počas svojho života patril Ján Cikker v Európe k najhranejším autorom. Medzi prácou na operách vzniká Dramatická fantázia pre veľký orchester, Blažení sú mŕtvi – meditácia na moteto H. Schütza, oratórium Óda na radosť na verše M. Rúfusa. Vokálnu tvorbu reprezentujú početné zborové skladby a piesňové cykly. Ján Cikker miloval prírodu, bol dokonca čestným členom Tatranskej horskej služby. Tento vzťah cítil ako pevnú väzbu, ktorá mu dodávala silu a obohacovala ho citom, z ktorého čerpal v ťažkých chvíľach. Sláčikové kvarteto Domovina, venované manželke Kataríne, vzniklo v priebehu niekoľkých dní a prácu na ňom ukončil skladateľ 14. marca 1986. „Do tohto diela som vložil kus srdca. Domovina je krásna, no niekedy dokáže byť i krutá.“ Vrúcnou reflexiou vlastného života i hĺbkou výpovede dosahuje toto kvarteto veľké diela komornej hudby. Ján Cikker sa stal národným umelcom a bol národným skladateľom v tom najhlbšom slova zmysle, lebo dôverne poznal výrazný slovenský hudobný jazyk a slovenskú ľudovú hudbu, ktoré – tak ako príroda – sa stali významným žriedlom jeho tvorby. Začal tvoriť v období, keď kompozičná škola na Slovensku ešte len hľadala svoje smerovanie. Obrovský talent a invencia, ktorými bol obdarený, boli základným kameňom, na ktorom vyrástlo cenné dielo veľkej umeleckej hodnoty a stalo sa žriedlom, inšpirujúcim ďalšie skladateľské generácie. Viac uznania ako doma na Slovensku sa Jánovi Cikkerovi dostalo počas jeho života v zahraničí, kde svojimi opernými dielami zožínal úspechy na doskách tých najvýznamnejších operných domov. Okrem odborných boli výnimočné aj Cikkerove ľudské parametre.

Irena Michalicová

Ďalšie informácie

Vyberte možnosť - CD / MP3+FLAC

FLAC (High Quality Audio) + MP3 (320kbps), CD