Popis

Album Ricanto vzdáva hold dvom profesionálne i osobne spriazneným autorom – predstaviteľovi slovenskej hudobnej moderny Deziderovi Kardošovi (1914-1991) a jeho žiakovi Hanušovi Domanskému (1944-2021). Oboch popredných domácich umelcov spája o. i. aj výrazná stopa, ktorú zanechali v rozhlasovom éteri ako vedúce osobnosti redakcií v Prešove, Košiciach či Bratislave. Zvolený titul Ricanto vychádza z názvu 1. časti Domanského kľúčového diela pre klavír Fragment sonáty a reflektuje rôzne poňatie vokálneho prejavu, resp. vokálnych foriem v inštrumentálnej podobe v klavírnej literatúre uvedených skladateľov.

V tvorbe nestora slovenskej hudby Dezidera Kardoša sa výrazne prelínajú dva leitmotívy – inšpirácia folklórnymi prvkami a bartókovskou poetikou (o. i. Štúdie pre klavír op. 15, Bagately op. 18, Klavírne skladby pre mládež op. 27, Koncert pre orchester op. 30 s koncertantným klavírnym partom), ktoré často vytvárajú symbiotickú fúziu. Za predobraz jeho dvadsiatich Bagatel op. 18 (1948), ktoré otvárajú CD, môžeme považovať Bartókov štvorčasťový cyklus Gyermekeknek Sz. 42, BB 53 (Deťom), bazírujúci na zozbieraných piesňach maďarskej a slovenskej proveniencie. V prípade Kardoša ide o úpravy nápevov výlučne z východoslovenského regiónu, s ktorými sa výraznejšie dostal do styku po príchode do rozhlasového prostredia v metropoliach Šariša a neskôr Abova. Autor sa tu vzdáva komplikovanej textúry klavírneho partu prítomnej v obdobne ladených Spevoch východného Slovenska op. 8 a najmä vo Východoslovenských spevoch pre stredný hlas a klavír op. 17 v prospech istej úspornosti, ktorú naslovovzatý connoisseur slovenskej hudby, významný muzikológ Ľubomír Chalupka dáva do súvisu s inštruktívnymi, resp. umeleckými zámermi „predstaviť výrazové bohatstvo východoslovenskej ľudovej piesne bez násilnej ozdobnosti a hlučnej virtuozity.“ To korešponduje so slovami samotného umelca, ktorý sa vyznal, že neznáša „rozvravenosť, táravosť“ a obdivuje naopak „lapidárnosť spojenú s veľkou myšlienkovou koncentráciou.“ Zriedkakedy realizované celostné uvedenie Bagatel kladie akcent na naratívny prístup, jemnú diferenciáciu nálad v mikro i makromierke, ale aj znalosť obsahových nuáns ich predlohy. Pozorný poslucháč spozná v miniatúrach (ktorých inšpiratívne zdroje priamo v notovom materiáli Kardoš neuvádza) piesne ako Tam, skadzi slunečko vychodzi, Večaričok idze, Pitala śe moja mac, Ej, harmoňija hrala, Ej, Zalužicko Poľo a i. Podmanivé miniatúry, tvoriace už decéniá súčasť pomyselného zlatého fondu (nielen inštruktívnej) slovenskej klavírnej literatúry, po prvýkrát verejne uviedol Štefan Németh-Šamorínsky v roku 1951 na pražskej prehliad- ke novej tvorby. Rovnako široké uplatnenie získali vo verzii pre klavír štvorručne, realizovanej Kardošovým žiakom Vladimírom Bokesom. Predstaviteľ nastupujúcej kompozičnej generácie zo začiatku 70-tych rokov Hanuš Domanský sa vo svojom umeleckom prejave priznával ku vzorom minulosti ako Debussy, Stravinskij, Honegger, Martinů či Janáček, v istom kontraste ku niektorým avantgardným tendenciám svojich súčasníkov. V popredí jeho hudobnej reči stojí zvuková opojnosť, prepracovaný rytmický element (o. i. Bagately pre klavír, Dithyramby pre klavír), ako aj spontánnosť, nezriedka s nádychom humornej nadsázky či už vzhľadom na spracovanie námetov alebo vynaliezavý inštrumentár (20 fantázií pre klavír – miniportréty majstrov, Slovakofónia pre klavír a kravský zvonec a pod.). Spomínané atraktívne atribúty jeho idiomatiky, ale aj charakteristický žoviálny naturel skladateľa viedli k plodnej spolupráci s viacerými vynikajúcimi slovenskými umelcami ako Marian Lapšanský, Peter Toperczer, Ida Černecká či „dvorný“ klavirista Domanského, Daniel Buranovský. Premiéru Sonáty-fantázie s podtitulom Večná pieseň (1998) zveril autor interpretke súčasného CD Ricanto (vtedy ešte len poslucháčke 3. ročníka VŠMU), ktorej dovtedajší umelecký vývin pravidelne sledoval ako vedúci Redakcie symfonickej, opernej a komornej hudby. Sonáta – fantázia po prvýkrát zaznela 16. novembra 1998 v rámci festivalu Nová slovenská hudba. Je venovaná „najväčšej sile v živote a večnej téme, téme lásky, porozumenia a nehy.“ V diele mozaikovitého vnútorného členenia zomknutého do kompaktného napäťového oblúku skladateľ prostredníctvom symptomatických opakujúcich sa či varírovaných motivicko-melodických modelov stvárnil široký diapazón jej podôb: od jemných záchvevov nesmelej túžby až po jej extatické zhmotnenie a transcendentálnu transformáciu do tichého bytostného súznenia. K hudobnému materiálu fantazijne poňatej sonáty sa vrátil opätovne o takmer desaťročie (2007). V októbri 2009 ju s drobnými úpravami pod názvom Sempre solus. Intermezzo (Pieseň bez slov) zasadil spoločne so skladbami Nostalgický salónny valčík a Con fantasia do kontextu triády premiér na pódiu Mirbachovho paláca v interpretácii Daniela Buranovského. Forme sonáty venoval Domanský priestor už skôr – na prahu profesionálnej kariéry (Sonáta, 1967), ako aj v rokoch umeleckého rozletu, kedy sa naplno uplatňuje jeho autentický rukopis (Fragment soná- ty, 1977). V druhom spomínanom diele (v skutočnosti nefragmentárneho charakteru) volí dvojčasťovú formu (snáď ako hommage niektorým Haydnovým, Beethovenovým či Janáčkovým opusom). Kým Domanského pedagóg Kardoš siaha v kontexte klavírnej literatúry pri spracovaní idey spevu po ľudových intonáciách, Domanský sa vo Fragmente sonáty pohráva s vokálnym elementom na báze sónických efektov (rôzne opakujúce sa tremolá, trilkové reťazenia, glissandá, pedálové rezonančné efekty, repetície) či nevídaného spojenia arietty a sólistického partu výsostne pre ľavú ruku. Premiéry diela, realizovanej 21. februára 1978 v priestoroch Československého rozhlasu v Bratislave, sa ujal Marian Lapšanský. Skúsenosť so skladateľovou klavírnou idiomatikou mu otvorila cestu k ďalším originálnym dielam Domanského ako Elegická suita pre soprán a klavír (1980), resp. Klavírny koncert (1984). V tejto súvislosti Marian Lapšanský ako Domanského hlavné atribúty vyzdvihuje „primárne poetický ráz jeho hudby plnej prekvapivej expresivity a živelnej muzikality.“ „Nenápadná kultivovaná všestrannosť“ autora konvenovala naturelu skvelého slovenského pianistu, ktorý Fragment sonáty zvečnil na LP platni v roku 1978 (OPUS). Odvtedy sa toto náročné a mimo- riadne sugestívne dielo objavilo na koncertných pódiách výnimočne. 

Jordana Palovičová